NA ZAČIATOK
|
190. výročie narodenia básnika Jána Hvezdu (1814–1870)
Začiatkom nového kalendárneho roka uplynie už 190 rokov odvtedy, čo sa v rodine giraltovského rechtora Jána Hvezdu narodil jeho žene Rosine, rodenej Mazárovej, syn. Na tom by nebolo možno nič zaujímavé, ale to len vtedy, keby sme nevedeli, že ním bol po otcovi pomenovaný Ján Hvezda, budúci šarišský župný zememerač, ale najmä zaujímavý básnik.
Narodil sa iba deň po Troch kráľoch v roku 1814 v spomínanej učiteľskej rodine, kde hlavné slovo mal prísny otec. Domáce prostredie vytvárala mladému Hvezdovi šľachetná matka. Okrem nich aj samotné rodné Giraltovce s pestrou paletou ľudí rôzneho sociálneho pôvodu, náboženskej a národnostnej príslušnosti poznačili myslenie a životnú orientáciu vnímavého mladíka i charakter budúcej básnickej tvorby. V čase, keď už mal Hvezda štrnásť rokov, bolo v jeho rodisku 90 domov s takmer 700 obyvateľmi. Okrem roľníkov tu pôsobili rozliční remeselníci a obchodníci, stálo tu niekoľko kaštieľov miestnej šľachty, kostol, fara, na ktorej pôsobil do roku 1822 autor ľudovýchovných prác a historik Michal Staník, a samozrejme stará škola, v ktorej do roku 1823 učil jeho otec. Bolo celkom prirodzené, že práve u neho získal základné vzdelanie.
Gymnaziálne roky strávil síce mladý Hvezda v Miškovci, ale už v roku 1830 prichádza opäť do Šariša, pretože začína študovať teológiu na prešovskom kolégiu. Tam sa v roku 1832 stáva profesorom teológie slovensky cítiaci Anton Ľudovít Muňai, rodák z Nemcoviec pri Kapušanoch. V tom istom čase prichádzajú z kežmarského lýcea do Prešova tiež študenti Jonáš Záborský a Jozef Srnka. Pod Muňaiovým vedením vypracúvajú Zákony Společnosti slovenské v Prešově. Medzi trinástimi členmi v prvom roku jej činnosti nachádzame v Pamětníku Společnosti homiletické slovenské v Prešově aj meno Jána Hvezdu. Toto združenie študentov s prvoradou orientáciou na kazateľské a jazykové cvičenia dávalo tiež priestor na prezentáciu vlastnej literárnej tvorby. Spoločnosť budovala aj knižnicu, pričom jej zakladateľmi boli samotní členovia. Z nich každý mal prispieť do spoločnej pokladnice jeden zlatý. Zaujímavosťou je, že právo čítať knihy spoločnosti mali len oni, ale predseda mohol povoliť čítanie aj iným, no za používanie museli mesačne platiť dva groše. Z nadobudnutých prostriedkov knižnica rozširovala svoj fond.
V prostredí väčšieho Prešova, medzi slovenskými študentmi na kolégiu a najmä v Slovenskej společnosti sa Ján Hvezda celkom nevymanil zo svojho krajového lokálpatriotického myslenia a názorov. Napokon v roku 1834 odchádza študovať zememeračstvo do Pešti, kde už začína vyvíjať kultúrno-spoločenské aktivity, ktoré sú poznačené výrazným uhorským vlastenectvom. To sa odrazilo aj v jeho budúcej básnickej tvorbe.
Po návrate z Pešti sa v roku 1841 sa stáva zememeračom Šarišskej župy v Prešove. Tam pôsobí dlhé desaťročia. Zúčastňuje sa všetkých významnejších mestských a župných podujatí, pozorne sleduje všetky spoločenské vrstvy šarišského obyvateľstva, aby ich potom s humorom i vážnosťou zobrazil vo svojich veršoch. O tom, že v Prešove mal patričnú autoritu, vplyv na verejnú mienku, spoločenský a národno-politický život, svedčí aj príspevok Ondreja Dianišku, študenta prešovského kolégia, v 31. čísle 1. ročníka Pešťbudínskych vedomostí z roku 1861, v ktorom ho spomínaný dopisovateľ označuje za muža „všeobecnú vážnosť požívajúceho, láskou k vlasti a k svojmu slovenskému národu naplneného“ a žiada ho, aby dopomohol k tomu, „žeby slovenčina i na stoličnom i na mestskom dome viac bola honorovaná, aby on potrebu toho i pomocou poetického svojho talentu dokazoval“.
Možno to ani samotný dopisovateľ Ondrej Dianiška nevedel, že šarišský župný zememerač mal už v tom čase za sebou knižný titul, v štyroch častiach po šarišsky napísaný Tajemni list jisteho Franciškana, kteri dva hodiny predtim jak zemrel, predpovedel, že na Prešovskej Turni sedemrazi se zastava premeni. Od Fratra Benedika... Vyšiel totiž anonymne vo Werthmüllerovej tlačiarni v Levoči v roku 1849 a až o 82 rokov neskôr sa podarilo prešovskému literárnemu historikovi Belovi Kleinovi-Tesnoskalskému vypátrať v Slovenských pohľadoch jeho autorstvo. Dopomohli mu k tomu aj v roku 1861 v 4. čísle 1. ročníka Černokňažníka uverejnené Tri sny bratra Benedika, teho jisteho, ktery v mesce Prešove jak na stoličnym dome uhersku zastavu vyloženu uvidzel, tak še zleknul, že mu žilu rubac mušeli. Z nemeckeho protokola do podnarečia šarišskeho poprevracano. Tie už boli podpísané Hvezdovým menom. Kým prvé spomenuté dielo z revolučného roku 1849 je politickým pamfletom a autor v ňom ako reprezentant uhorského vlastenectva odsudzuje za práva slovenského národa bojujúcich Hurbanových dobrovoľníkov v povstaní 1848/1849, druhé je veršovanou skladbou s politicko-sociálnym charakterom. Hvezda si okrem iného všíma sedliaka v ťažkej práci na svojom i na panskom a budúcnosť pre neho vidí v jeho vzdelávaní. K predstaveným Šarišskej stolice sa obracia aj týmito veršami: Panove! Toten ľud horši jak žobraci. / Pri totym poradku chudoba vyhyne, / Šarišska stolica budze na pričine. Nádej vidí v nových voľbách, báseň však ďalej nadobúda kortešačský charakter, pretože sa prihovára Šarišanom, aby volili za poslanca konkrétneho kandidáta.
Nielen predchádzajúce dve diela, ale aj všetky ostatné napísal Hvezda výlučne v šarištine. Svoj pôvod neskrýval ani pri slávnostných príležitostiach. Pri jednom z obedov u hlavného župana v Prešove v roku 1860 zazneli aj tieto verše: Po šariski povim panove, šedlaci, / Od Toply, Torysy bohače, psotaci, / Šickych nas tu vjedno na to zavolali, / By pri panskym stole nam jesc i pic dali. Treba poznamenať, že aj keď sú Hvezdove básne preniknuté uhorským vlastenectvom, počuť v nich aj hlas slovenskosti Šariša. Jeden príklad za všetky sa ponúka v časti básne z januára 1861, v ktorej sa prihovára prešovským dievčatám: I vam krasne oči ! Co hore patrice / A v serdečku zadosc – zarmutek nošice, / Nech Buch da, co v ten čas sce sebe žadali, / Jak sce na Ondreja olovo vyliali.
V celom období po páde Bachovho režimu, keď vznikali v Šariši príležitostné antibachovsky ladené veršovanky a tiež básničky reagujúce na vtedajšiu župnú i mestskú reštauráciu od väčšinou anonymných a v šarišskom nárečí píšucich autorov, bol Ján Hvezda najvýznamnejším predstaviteľom takejto literárnej aktivity. Župnú reštauráciu v Šariši opísal podľa niektorých tvrdení v cyklickej skladbe Na památku reštaurácii stolici Šarišskej dne 2-ho Máju 1867. V tomto prípade je však Hvezdovo autorstvo sporné, pretože skladba vyšla „tiskem Antonína Staudy“ v Prešove ešte v tom istom roku anonymne. Ak by sa predsa len dokázalo, že autorom je v tej dobe známy šarišský zememerač, bolo by to už jeho druhé známe knižne vydané dielo.
O Hvezdovej tvorbe by sa toho dalo povedať ešte omnoho viac. Stačí však poznamenať, že z jeho publikovaných vecí poznáme tiež Poznamenanie na Černokňažníkovi ilustrácii v čísle 37, ktorým v 39. čísle Černokňažníka z roku 1861 vyjadruje nesúhlas nad satirickou ilustráciou uverejnenou v tomto humoristicko-beletristickom časopise. Okrem toho mu v rukopise ostala rozsiahla veršovaná skladba Dneška odproščanka svaty Mikolaju z roku 1860.
Poézia Jána Hvezdu nie je pozoruhodná len svojím niekedy humorným, inokedy vážnejším zameraním, ale nepochybne už aj tým, že je napísaná v šarišskom nárečí. Básnik predsa prevažnú časť svojho plodného života spojil so Šarišom, v mladosti s rodnými Giraltovcami, neskôr najmä s Prešovom, kde aj 12. októbra 1870 zomrel. Ešte dlho boli v tomto kraji známe Hvezdove veršovanky, veď vyše tridsať rokov po jeho smrti slovenský jazykovedec Samo Cambel spomína, že sám má od neho niekoľko básní v rukopise. Nie náhodou tiež vo svojom diele Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov z roku 1906 poznamenáva, že jeho „verše všade spomínajú“.
Adrián Eštok
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
