NA ZAČIATOK
|
Či takí sme….
Kniha týždňa Rúfusov predčasný testament
Je letné ráno, Za slniečko
Náruživo i za dar stromu.
ďakujú vtáci I nevediac i vediac,
za svoj život. Komu.
(Milan Rúfus)
Modlitbičky a Nové modlitbičky Milana Rúfusa sú hádam z jeho tvorby najznámejšie. A právom. Aj preto by mali mať miesto v každučkej detskej knižnici. „Modlitbička. Vstúpila mi do detstva dosť zavčasu. Ešte mi z formičky detských úst vypadávali slová nedokončené – už som ju, modlitbičku, tými slovami odriekal. Prišla do mňa po uspávanke a kratučko pred rozprávkou.“
Je načase venovať aspoň stránku v našom časopise takému vzácnemu človeku, akým je básnik Milan Rúfus, ktorý po rokoch dobrovoľnej samoty predstúpil pred verejnosť a predstavil svoju najnovšiu zbierku Báseň a čas.
Niekedy dávno na návšteve Liptova, prechádzali sme s našimi niekdajšími kolegami Hlibokými, Jánskou dolinou až k chate Milana Rúfusa s pieskoviskom a hračkami v ňom pre jeho dcérku Zuzanku, ktorá si vzhľadom na jej vývoj a zdravotný stav vyžaduje osobitnú starostlivosť, dodali na vysvetlenie. Knihu rozprávok (1975), venovanú práve Zuzanke som často brávala do rúk pri svojej práci s poéziou a prednesom. Jeho básne sú citlivým odrazom sveta okolo nás, premien v ňom, cítiť v nich aj obavy z nich a neuspokojenie. Jeho poézia jemná, citlivá, ale aj prostá a zrozumiteľná povznáša dušu, obohacuje. A to potrebujeme všetci. Aj preto posúvam jeho výpovede aj k našim čitateľom a nasmerúvam ich k jeho tvorbe. Jednou z opôr Rúfusovej poézie je detstvo. „Dieťa je čisté zrkadielko doby, v ktorej žije. Ak je doba špinavá, zrkadlí špinu času,“ povedal básnik – filozof, ktorý roky tvrdí, že všetko dôležité sa udeje už v detstve.
V zbierkach z ostatných desiatich rokov sa lúčil s priateľmi, ktorí odišli na onen svet, zaspomínal si aj na básnických bratov, ale dal nahlas a trpko Zbohom európskej kultúre. „A bezmocnosti rozumu. Odchádzaš, mocná moja,“ v básni Pod chorým slnkom, kde „sme si už pokazili Domov. „Že obrátiac sa chrbtom do oblohy, sme chrbtom k sebe obrátili Boha.“ Máloktorý básnik postavil svoju poetiku na rozlúčke a odchádzaní. Milan Rúfus tak urobil. Od svojho skutočného debutu až po svoju testamentárnu knižku Báseň a čas, a to je tá kniha týždňa. Lúčil sa s vlastným detstvom, so svetom robotných ľudí, svetom prísnych a presných noriem spolunažívania.
Tieto rozlúčky nazval pravým menom: Slovensko, zbohom, Čas odchodov. „Najcennejší je čas krátkych pobudnutí a v odďaľovaní rozlúčky.“ „A čas je veličina, ktorú uchopíme vždy už len ako minulú…. „Nemám už na báseň? Mám ešte na spoveď. Ešte mám otázku, no neviem odpoveď.“ A otázky, ktoré básnik vie a kladie, presahujú z jedného brehu na druhý. Sú oprostené, presné, zavše vzdorovité. Ale tam, kde si ich „ustelie po seba,“ rozprestrie ako koberec poznania, tam sa stávajú ozajstnou spoveďou, ba príhovorom k Najvyššiemu. A rozlúčkou. S dejinami, uprostred ktorých je človek so „zázračným kolotočom prírody, rozlúčka s detstvom, rodičmi v spomienke: Rozlúčka s týmto svetom.
Ponímam túto zbierku básní ako vecný, nepatetický testament. Je málo prevdepodobné, že by som ešte vydal nové texty. Preto hovorím o závete.“ (Milan Rúfus)
Pripravila M. Gazdičová
(Zdroj Milan Richter, Pravda)
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
