NA ZAČIATOK
|
Návraty
Dnes o nakupovaní. No nie na trhoch, lež v klasických obchodoch. Povojnové obchody (tie som v detstve zažila) mali svoje meno podľa majiteľa. Aj po znárodnení im to meno ostalo. A tak sme napr. my obyvatelia Veternej ulice kupovali u Gábora. Obchodík mal svoj priam rozprávkový pôvab. Pôsobil domácky, dnešné hyper či supermarkety sa mu nevyrovnajú svojou atmosférou hoci poskytujú rýchlejší výber tovaru a širokánsky sortiment výrobkov.
V tom čase po vstupe do obchodu vás predovšetkým ovanula charakteristická zmes vôní rôznych tovarov, ktoré neboli zabalené. Hlavná stena obchodu bola vyplnená poličkami, na nich bol uložený rôzny tovar, spodnú čas tvorili veľké priehradky, v ktorých bola múka, cukor. Soľ. Na požiadanie vám do papierového vrecúška navážili žiadané množstvo múky, malou lopatkou dosypávali, až kým ručička váh nepristála na určenej miere.
Najväčšej pozornosti detí sa tešila polica, na ktorej boli spojené nádoby z hrubého skla, plné rôznych cukríkov – všetky prikryté plechovými vekami. Maličkou lopatkou nám navážili fefermincky, kyslé cmúľacie cukríky, ľadovky, mandle, cukrkandel (ten bol najlacnejší). Medzi veľké pochúťky vtedy patril zemiakový cukor, ale aj pelendreky, svätojánske chlebíčky a sója. Radi sme si kupovali aj sušené ovocie – v tom čase bolo lacné (najmä sušené jablká, slivky, hrušky). Dnes patria k prepychovým tovarom.
Pred Vianocami sa pulty priam prehýbavali pod sušenými figami a ďatľami, nechýbali ani v tej najskromnejšej domácnosti. Za to pomaranče a najmä banány boli raritou. Prvý banán som jedla hádam 15,16-ročná a ani mi veľmi nechutil.
Zvláštnu kapitolu tvorili mliečne výrobky. Po vojne ich nebolo. Maslo sa privážalo z Ukrajiny v obrovských žltých blokoch, z nich sa ukrajovalo na váhu potrebné množstvo. Pamätám sa, že bolo veľmi voňavé, chutné a o to menej kvalitné však bolo mlieko. Kupovali sme ho do konvičky, predavačka mala k dispozícii dve odmerky – pollitrovú a litrovú, bolo však také zriedené, že niekedy hralo až do modra. Naše mamy museli byť veľké kúzelníčky, keď aj z tých (niekedy až priskromných) materiálov dokázali vykúzliť chutné a zdravé jedlo.
Pamätám sa ešte na jednu zvláštnosť. Body. Dostali ich každá domácnosť podľa počtu obyvateľov a keď ste platili za tovar, patrilo k tomu aj odstrihnúť potrebný počet bodov (lístkov). Bez nich sa kupovať nedalo.
Ak si chcem spolu s vami zaspomínať na nákup textilu či topánok, mám pred sebou ako na dlani, tmavý obchodík na námestí plný roliek s rôznymi látkami. Šaty sme si dávali takmer vždy šiť, konfekcia vtedy nebola tak v móde. Ak sme potrebovali kabát, zbierali sa body, od všetkých členov rodiny, aby ich bolo dosť na taký veľký nákup. Spomínam si aj na jednoduché druhy obuvi, akými boli napr. kožené topánky (baganče), ktoré sme nosili, keď sa trochu ochladilo až do jari. Neskôr ich vymenili teplé filcové „partizánky“. To sme už pokladali za veľkú parádu. V obliekaní vládla uniformita – napr. také hubertusy (zelenej farby) nosili muži, deti, ale i ženy.
A ešte cukráreň. Bola tiež na námestí a medzi základné zákusky patrili haboše a indiánky. Špice a punčové či dobošové rezy patrili už medzi výberové zákusky. Ak si porovnávam kúpnu silu vtedajšieho obyvateľstva, tiež nebola veľmi veľká. V 60-tych rokoch ľudia zarábali bežne okolo 1 000,- Sk mesačne. Jedlo však bolo oveľa lacnejšie, a to mnohonásobne v porovnaní s dneškom. Predsa sa však niektoré tovary predávali za zhruba rovnakú cenu ako dnes. Napr. taká káva, čaj, čokoláda.
Žili sme však skromnejšie a vedeli sme sa tešiť aj z mála.
A.Škurlová
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
