NA ZAČIATOK
|
Po 45 rokoch
Presne po toľkých rokoch sa stretáva skupina ľudí, spolužiakov, ktorí kedysi začínali na PŠ a prežili spolu štyri krásne roky v školských laviciach i na internáte.
Bolo to v poradí už deviate stretnutie, pravidelne, vždy po piatich rokoch a s programom takmer rovnakým. Stretnutie pred budovou školy, ktorá sa z vonkajšieho pohľadu takmer nezmenila. Myslím brána a škola. Len vnútro, vnútro je akési živšie, pestrejšie, zdobia ho práce študentov, vynovené a dobe prispôsobené sociálne zariadenia a automat na nápoje, ktorý už býva súčasťou výbavy takýchto priestorov. Len schody, tie schody ostali rovnaké. Staré, pevné, vyšliapané. Naše kroky odtiaľ vždy viedli na cintorín zapáliť kahance a pridať kytičku na hroby našich tr. učiteľov aj spolužiakov. Tentoraz sa to zmenilo. Naše prešovské organizátorky to urobili deň predtým za nás všetkých predpokladajúc, že sa niektorým už poťažšie chodí a musím dodať, že predpokladali správne či ohľaduplne. Prešli sme mestom, vzácnym pre tých, ktorí ho navštevujú pomenej. A pri spoločnom okrúhlom stole sme mali chvíľu pocit, že sme vlastne tí istí spred 45 rokov, ale to bolo len zdanie. A predsa. Ovzdušie, atmosféra, uvoľnenie, dôvera ponúka možnosť vypovedať, zdôveriť sa. A bolo o čom. Každý z nás má prežité roky vhodné na bilancovanie. A jeho výsledkom bolo 20 rôznych osudov. Ale najprv tomu predchádzali spomienky, samozrejme tie veselšie, príhody aj šibalstvá. Každý si pamätal čosi iné, a tak sa pomaly skladala mozaika tých dávnych štyroch rokov. Po skončení školy sme stáli všetci na rovnakej štartovacej čiare, ako sa dnes zvykne hovoriť. A bola to pravda. Sme učitelia pre 1. – 5. roč., každý dostal tzv. „umiestnenku“, nikto sa nezvýšil a mohli sme začať. A to potom, už nebolo rovnaké. Nie sú dôležité mená, pre nezainteresovaných ani nič nehovoriace osudy, ale osudy všetkých nás také rôzne, také nevyspytateľné, také, aké vie pripraviť len život sám.
Na vzorke jednej skupiny, vzorke jednej generácie chcem poukázať na pestrosť ľudských osudov. Vtedajšia PŠ nás do pracovného života pripravila všestranne a myslím si všetci, že aj výborne. Väčšina ostala školstvu verná, niektorí sa vzdelávali ďalej aj v iných rezortoch a aj pracovne zakotvili inde. A to inde znamená, že žijú aj v Bratislave, v Prahe, ale väčšina na východnom Slovensku. A iné povolania? Zdá sa, že Maťo dosiahol najvyššiu priečku. Po revolúcii bol námestníkom ministra školstva, teraz ešte pracuje vo Výskumnom pedagogickom ústave v Bratislave, Elena vyštudovala architektúru, ďalší pracuje na štatistickom úrade v Prahe. Čo je to za väzba, vzťah, ktorý pretrváva po toľkých rokoch, keď aj tí z Bratislavy dokážu merať cestu do Prešova, alebo z Prahy poslať obsiahly list, ospravedlňujúc síce svoju neúčasť, písaný po slovensky, obsahom, aký sa píše najlepším priateľom, s priloženými fotografiami svojej rodiny aj s priloženou českou bankovkou, vraj sponzorské. Každý z nás už prežil časť života v náväznosti na iných ľudí, spolužiakmi pri ďalšom štúdiu, a predsa to priateľstvo pretrváva. Spomeniem ešte raz Maťa a Laca, tiež nášho spolužiaka, obaja zo Solivaru. Ich vzťah bol vtedy aj teraz príkladný a iste aj úprimný. Potvrdzuje to pozdrav od spomínaného Laca, ktorý absolvoval vážnu operáciu v Bratislave a Maťo ho pravidelne navštevuje. Laco pochádza z rómskej rodiny, ale v živote si našiel správne miesto a uplatnenie. Rovnako aj jeho rodina. Také a podobné priateľstvo má veru vysokú hodnotu. Z končiacich 32 nás bolo 20. Žiaľ, štyria sa s nami už nikdy nestretnú, niektorých pripútala na lôžko choroba alebo iné rodinné dôvody, pobyt v zahraničí apod. Odoslanou a podpísanou pohľadnicou neprítomným snažíme sa kontakt udržať aspoň takou formou. A osobné výpovede tie boli naozaj rôzne. Poznačené stratou partnera či dieťaťa, nespokojnosťou so smerovaním svojich detí, aj nezamestnanosťou po prepúšťaní zo škol. služieb v jednej rodine aj niekoľkých súčasne, vlastnou chorobou a jej následkami i chorobou blízkych, upísanie sa zaujímavej ale ťažkej práci s hluchonemými deťmi, tiež ťažkou a zložitou prácou s čiste rómskymi deťmi na Luníku IX. v Košiciach, nezhody v rodinách, slabé ekonomické zabezpečenie alebo naopak úspešné podnikanie a ekonomická prosperita, ale aj ťažký údel pri starostlivosti o dve postihnuté deti, imobilné, matkou, bez partnera.
Život je vlastne o ľuďoch, ich vzájomnom stretávaní sa, vzťahoch, kontaktoch. Šťastné sú stretnutia s ľuďmi, s ktorými nám je dobre. Myslím si, že to naše takým bolo ale aj to zásluhou tých, ktorí to dokázali už deviaty krát. Sú to hlavne dve nielen spolužiačky, ale aj sesternice, ktoré si iste výborne rozumejú, vzájomne sa dopĺňajú, v súčasnosti vedú Klub kresťanských učiteľov v Prešove a ich životy osobný aj rodinný, odzrkadľuje ich kresťanské cítenie, ľudskosť a dobrotu. Organizačný tím dopĺňa muž tiež z Prešova, rovnako obetavý a zodpovedný.
„Mala som pocit, že som medzi ľuďmi, kde nikto nikomu nechce zle, kde mi nič nehrozí, cítila som sa uvoľnená, v bezpečí, som medzi dobrými ľuďmi.“ Takého vyznania nášmu stretnutiu sa dostalo od už spomínanej Eleny (ináč sestry nášho p. Nováka), ktorá žije v Bratislave. A k tomu už naozaj niet čo dodať.
M. Gazdičová
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
