NA ZAČIATOK
|
Stredoškolská odborná činnosť
Giraltovce a holokaust
Táto práca mohla vzniknúť len tak, že som spoznala ľudí, ktorí boli ochotní poskytnúť mi odborné informácie alebo sa podeliť so svojimi spomienkami a životnými skúsenosťami.
Súčasná doba predstavuje pre mnohých ľudí sled neriešiteľných situácií, nepochopiteľných činov, obáv o vlastnú budúcnosť. Naopak, iní prežívajú „svoj úspech“, sú šťastní, obklopení priateľmi, spokojní s prácou i rodinným životom. Verím, že tak to bolo aj pred 200 či 70 rokmi. Ľudia sa snažia žiť úspešne svoj život. Práve preto ma zaujala téma holokaust, lebo odkrýva ľudské snahy vo svojej podstate. Vo vyhrotených situáciách, kedy záleží len a len na človeku a jeho charaktere. Ukazuje silu priateľstva, ľudskej spolupatričnosti, ale aj bezhraničnú ľahostajnosť, bezmocnosť, úpadok ľudského rozumu. Presne tak ako dnes.
Téma holokaust vo mne rezonovala po prednáške učiteľky dejepisu. Veľa sa o ňom nerozpráva. Len letmo si spomenieme na údaje o vojne, väznení ľudí, Hitlerovi. Ale je to príliš málo, keď počúvame, ako práve ľudia tej doby nenachádzali východiská, nemali možnosť výberu, každú hodinu bojovali o svoje prežitie, ale i česť. Ako je vôbec možné získať takú neobmedzenú moc nad životmi miliónov ľudí, toľkých klamať, tak manipulovať so svedomím?
Ak by sme si položili otázku, či toto všetko by bolo možné aj v dnešnej dobe, možno nenájdeme presnú odpoveď. Vari preto, lebo my nevieme ani to, čo bolo. Minulosť je nám viac vzdialená ako technika budúcnosti. Starší ľudia pri spomínaní plačú, mladí nevedia, o čom je reč. A ešte zľahčujú ťažobu minulosti neonacistickými heslami a vytváraním ilúzie, že všetko to bolo správne. Nájdeme síce veľa informácií o holokauste, ale všetky akoby boli mimo nás, vzdialené.
Preto som sa rozhodla dozvedieť čo najviac o tom, ako to ľudia prežívali tu, kde žijem. Aby mi oni sami vyrozprávali pravdu tej doby.
Mojím cieľom je zhromaždiť dôveryhodné informácie, rozprávať sa s deportovanými, ich potomkami či pamätníkmi tých čias. Pretlmočiť výpoveď doby, povedať, čo všetko museli „nevhodní, menejcenní“ prežiť. Tí, ktorí tu bývali, susedia a známi mojich predkov. A ako iní susedia a známi boli vykonávateľmi i ochotnými pomáhačmi likvidácií. Že ten hrozný čas sa začal medzi spoluobčanmi v malých obciach i veľkých mestách.
Mnohých síce dojímajú zábery z koncentračných táborov, utrpenie a prenasledovanie, ktoré zažili počas vojny Židia, Cigáni, tzv. sociáli, ale nedotýka sa ich táto história priamo. Chcem prostredníctvom faktov vysvetliť, že ľudské dejiny sú písané malými skutočnosťami, činmi v malých neznámych miestach. Že krutosti nepáchajú tí iní, niekde inde a nám sa to nemôže stať.
Hovorme o tom, píšme, spomínajme. Aby sme boli vzdelaní a citliví ľudia.
„ ...plynové komory postavené študovanými inžiniermi,
deti, ktoré otrávili vzdelaní fyzici,
bábätká vraždené vzdelanými sestričkami,
ženy a deti strieľané a spaľované absolventmi vysokých škôl a univerzít.“
(citát riaditeľa istej americkej školy)
Postup spracovania
Zhromažďovať materiál som postupne začala prostredníctvom internetu. Po jeho spracovaní som získala širší rozhľad, ale keďže som sa chcela zamerať na židovských obyvateľov Giraltoviec, tak som požiadala o pomoc pracovníkov mestského úradu, ktorí mi k štúdiu poskytli kroniku mesta. Na jej základe som sa snažila vyhľadať ešte žijúcich bývalých väzňov a tých, ktorí v tej dobe žili. Pomocou záznamu z ich rozprávania a porovnaním s fotodokumentáciou, plánmi mesta z roku 1942 som získala overené údaje aj pocit, že dôverne poznám ľudí, ktorí v daných domoch žili, čím sa živili, aký bol ich každodenný život, starosti. Ako prebiehal ich náboženský život. Mnoho detailov sa ani nedalo zachytiť. Boli to drobnosti z ich charakteristík, zvyky, spôsob, akým hovorili, ako vychovávali deti, čím sa zaoberali, ako pomáhali, či prísne dodržiavali svoje tradície. A týchto ľudí som si predstavila v podmienkach označovaných, deportovaných, denne mučených do záberov zo záznamov z televízií. Premietli sa mi do zážitkov, ktoré som pociťovala na miestach ich skutočného utrpenia v Osvienčime, ktorý som uplynulé prázdniny navštívila. Odborný slovník som zostavila z encykolopédií, v ktorom som zachytila pojmy na rýchlu orientáciu v terminológii požitej v práci. V prílohe sa nachádza fotodokumentácia z dennej tlače aj z osobného archívu bývalej učiteľky. Na základe faktických údajov z odbornej literatúry o koncentračných táboroch, osobných výpovedí deportovaných, porovnávaním ich svedectva so záznamami v miestnej kronike aj spomienkami spoluobčanov. Snahou bolo vytvorenie imaginárneho príbehu, ktorý by zachytil časť zo životných udalostí väzňov. Takého príbehu, ktorý mohol byť prežitý tisíckami ľudí.
Teoretická analýza problematiky
Obdobie medzi vyhlásením autonómie 06. 10. 1938 a oslobodením Slovenska v apríli 1945 je najtragickejším obdobím v histórii slovenských Židov. Bežne sa označuje slovom „holokaust“. Podľa slovníka cudzích slov je to v starovekom Grécku „zápalná obeta“. Významovo rovnocenný, ale obsahovo presnejší je v biblii používaný hebrejský termín „šoa“, ktorý možno preložiť ako „veľké nešťastie“. Takého charakteristiky si môžete bežne prečítať aj na internetových stránkach.
Židia na Slovensku
Pred holokaustom
Spolužitie Židov s príslušníkmi kresťanskej väčšiny na území Slovenska má stáročnú tradíciu. Židia sú bežne vnímaní ako bohatí obchodníci, krčmári či bankári, ktorí získali majetok „okrádaním slovenského ľudu“. Od 9. storočia sa datuje spolužitie slovanského a židovského obyvateľstva. Podstatnú časť tohto tisícročného spolužitia však Židia boli považovaní za občanov druhej triedy : od okolia ich oddeľovali múry geta, predpísaný osobitný odev, prikázané profesie, ktoré veriaci kresťania považovali za nedôstojné (napr. peňažníctvo). Občiansky ich v Uhorsku postupne zrovnoprávnil až Tolerančný patent Jozefa II., zákony z roku 1840, dôsledky revolúcie 1848 – 1849 a národnostný zákon z roku 1867. Veľký význam mal zákon z roku 1840, odvtedy sa Židia mohli usídliť v mestách s výnimkou banských, mali právo zakladať továrne, zapodievať sa voľne obchodom, remeslom, vedami a umením. Druhá polovica 19. storočia je obdobím postupného akceptovania Židov ako rovnocenných partnerov. Práve vtedy si osvojili svetskú vzdelanosť, začali masovo navštevovať univerzity. Paralelne prebiehali asimilačné procesy. Židia opúšťali tradičné spôsoby a presadzovali sa ako lekári, právnici, umelci a pod. Tak sa nevyhnutne prispôsobovali sociálnym, kultúrnym a jazykovým normám okolitého obyvateľstva. Rozpad Rakúsko – Uhorska a následný vznik Československa značil pre židovskú minoritu prechod do neistej budúcnosti. Nový štát vznikol z vojnového chaosu a na mnohých miestach ho sprevádzali prejavy násilia, ktoré sa často dotkli Židov a ich majetku. Reakciou boli otvorené negatívne postoje proti novému štátu. V polovici 20. rokov sa však Židia zmenili na aktívnych zástancov československej štátnosti.
/Ukážka z práce SOČ/ Lucia Harčariková IV. SŠP
/ Pokračovanie nabudúce/
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
