NA ZAČIATOK
|
STREDOŠKOLSKÁ ODBORNÁ ČINNOŤ/ Pokračovanie /
Situácia v rokoch 1938 – 1944
Obdobie medzi októbrom 1938 a aprílom 1945 možno rozdeliť do niekoľkých periód:
1. Obdobie vzniku autonómie do začiatku transportov
(október 1938 – koniec roka1941)
2. Obdobie prvých transportov
(marec - október 1942)
3. Medziobdobie od zastavenia transportov do vypuknutia SNP
( november 1942 – august 1944)
4. Od nemeckej okupácie Slovenska do oslobodenia
(september 1944 – apríl 1945)
Vláda už od roku 1939 zahŕňala návrhmi rôzne hospodárske organizácie, živnostenské spoločnosti, ktoré vymysleli ako najrýchlejšie a najlacnejšie zbaviť židovského obyvateľstva na Slovensku majetku. Arizácia podnikov, živností a obchodov bola však len prvým stupňom, neskôr prišli ďalšie, ktoré postupne zasahovali do rôznych sfér života, aby ich napokon zhrnulo 270 paragrafov Židovského kódexu, ako sa označovalo „Nariadenie zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení židov.“
Židia museli na verejnosti nosiť označenie, nemohli uzatvárať manželstvá s árijcami, za mimomanželský styk bol určený trest do 5 rokov väzenia. Nemali volebné právo a neboli volení, nesmeli byť ani v službách štátu a verejných inštitúcií, nesmeli vykonávať slobodné povolanie – advokátske, lekárske, lekárnické (iba dočasne sa pripúšťali výnimky). Štátne bezpečnostné orgány mohli kedykoľvek urobiť u židov osobnú prehliadku, a to aj bez písomného príkazu úradu alebo súdu, podobne aj domovú prehliadku. Listy židov museli byť viditeľne označené hviezdou a adresou odosielateľa, úrady im mohli ľubovoľné uložiť povinnosť vysťahovať sa z určitej obce. Židia boli vylúčení z akéhokoľvek štúdia na všetkých školách, okrem ľudových škôl. Židovské detí nesmeli chodiť do jednej triedy s kresťanmi. Na vykonávanie hocijakej profesie museli mať židia osobitné povolenie, nesmeli mať zbraň, oprávnenie loviť ryby, vlastniť vodičský preukaz, používať železnicu, vlastniť rádia, fotoaparáty. Boli pred nimi uzatvorené kiná, kaviarne, v niektorých mestách nesmeli na hlavných uliciach bývať, ale ani chodiť na kúpaliská, navštevovať árijské domácnosti. Zákony, ktoré zbavili postupne židov všetkého nehnuteľného i hnuteľného majetku, sa stále doplňovali a spresňovali. Len za rok 1941 bolo v úradných novinách uvedených 51 protižidovských vyhlášok a nariadení. Postihnutých zasiahli ekonomicky, spoločensky, ale aj v prvom rade psychicky. Práve vďaka tomu splnili svoj cieľ: z plnoprávnych občanov sa v krátkom čase stali ľudia na okraji spoločnosti. Židovská komunita nezobrala príznaky zhoršených pomerov na ľahkú váhu. Už v roku 1938, teda bezprostredne po vyhlásení autonómie, sa začali rôzne individuálne alebo organizované aktivity, zamerané na záchranu jednotlivcov či rodín. Objavili sa najmä základné tendencie: legálne alebo ilegálne emigrácie zo Slovenska a prijatie krstu.
Úsilie dostať sa do bezpečia formou emigrácie vzniklo koncom roku 1938. Existovali dva frekventované smery úniku : do Maďarska a do Palestíny. Pokusom o záchranu bez toho, aby židia museli opustiť svoje domovy, bolo prijatie krstu. Slovenská republika sa deklarovala ako kresťanský štát. Vládnuca strana sa oficiálne stotožnila s osobnosťou katolíckeho kňaza A. Hlinku (Hlinkova slovenská ľudová strana). Prezident Slovenskej republiky bol ďalší katolícky kňaz J. Tiso. Za takýchto okolností niet divu, že mnohí židia považovali krst za formalitu a dôležitý krok k záchrane nielen holého života, ale aj k zaisteniu slušnej existencie. Takéto pokusy o záchranu nesplnili vždy nádeje, ktoré sa s nimi spájali. Niekedy krst nerešpektovali úradné miesta, v iných prípadoch vyjadrili negatívne postoje spoluobčania. Na dno utrpenia sa židovská komunita dostala až v čase, kedy začali deportácie do koncentračných táborov. Bolo to v marci 1942. Ohrození ľudia rýchlo pochopili, že deportácie pre nich znamenajú vážne nebezpečenstvo. Pri pokusoch o únik opúšťali neraz nielen svoje domovy, ale aj zdanlivo nemenné židovské náboženské tradície. Právne zdôvodnenie dostali transporty až dodatočne, keď parlament schválil Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní židov. Šťastie v nešťastí mali tí, ktorí sa z rôznych príčin dostali v roku 1942 do väzenia a tí, ktorí boli povolaní do armády a zaradení do pracovných jednotiek. Takto sa vyhli transportom. Dôležitým fenoménom pre pochopenie holokaustu sú zberné a pracovné tábory na Slovensku. Predovšetkým počas deportácií patrili k miestam, kde sa rozhodovalo o osudoch tisícov zaistených. V zberných táboroch (Žilina, Poprad, Patrónka) ostávali väzni len krátko, spája sa však s nimi mnoho dramatických a bolestných situácií. Predstavovali totiž akúsi prestupnú stanicu medzi Slovenskom vyhladzovacími koncentračnými tábormi v Poľsku či v Nemecku. Pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach začali fungovať na jar 1942. Podmienky v nich boli v porovnaní s provizóriom zberných táborov odlišné. V období, keď už transporty nešli, sa tam nachádzalo spolu 2 938 osôb. Každodenný život v táboroch sa sústreďoval v prvom rade na pracovnú produkciu. Hoci pomery boli stiesnené po zamestnaní predsa existoval priestor pre kultúru, šport, vzdelanie. Osobitným fenoménom boli táborové školy. Podľa predpisov v nich detí do 10 rokov denne trávili deväť hodín, staršie sedem, pričom ďalšie dve vykonávali práce v dielňach. Dospelí museli ťažko pracovať: muži 55 hodín do týždňa, ženy 48 hodín. Bitie a násilie gardistov tu patrilo k všednému životu.
2.1.3 Koncentračné tábory
30. júna 1933 sa Hitler stáva ríšskym kancelárom. Nemecko vstupuje do dvanástich rokov temna, dvanástich rokov, kedy sa vyvíja úplne iným smerom ako ostatný svet. Nemecké, alebo skôr nacistické chápanie pojmu humánnosť je prevratené naruby. Pouličné šarvátky medzi SS (Schutzstafeln) a SA (Stumabteilung) na jednej strane ahlavne židmi a komunistami na strane druhej, sa menia na niečo oveľa horšie a diabolskejšie.
Už na päťdesiaty deň Hitlerovej vlády vznikol prvý koncentračný tábor – Kl Dachau ( Konzentrationslager Dachau). V roku 1939 bolo v tretej ríši už šesť koncentračných táborov: Dachau, Sachsenhausen, Buchenwald, Flossenburg, Mauthausen a ženský tábor Ravensbrck. Spolu s dvadsaťpäťtisíc väzňami. Zatiaľ to boli iba tresné tábory pre nepohodlné osoby. Strážnu službu vykonávali špeciálne útvary SS – Totenkopfverbände, čo bola akási elita v elite SS.
S vypuknutím vojny sa situácia v táboroch mení. Zväčšil sa ich počet na dvadsať a prudko vzrastal počet väzňov. Všetky KL podliehali Inšpektorátu koncentračných táborov v rámci Hlavnej hospodárskej správy SS. Okrem týchto táborov však existovali aj policajné tábory, ktorých bolo oveľa viac, ale boli aj menšie. Ku koncu vojny sa celkový počet táborov odhaduje na najmenej dvetisíc.
Okrem pracovných, trestných a výchovných táborov vznika nový druh, a to tábor vyhladzovací. Najväčším z nich bol pracovno-vyhladzovací KL Auschwitzm, čiže Osvienčim. Začiatkom mája prišiel do Osvienčimu esesák Rudol Franz Hoss, ktorý sa stal veliteľom (Hoss dostal roku 1942 od Hitlera Vojnový kríž za zásluhy i. triedy) a v polovici júna prišiel do tábora prvý transport väzňov.
Väzňov do tábora dopravovali vlakom. Do Osvienčimu chodili aj niekoľkokrát denne vlaky so šesťdesiatimi i viac vozňami. Boli to dobytčie vagóny a nezriedka bolo v jednom natlačených stopäťdesiat ľudí. Po príchode do tábora sa konali selekcie. Všetci vystúpili z vozňov a táboroví lekári ich triedili na dve veľké skupiny. Do jednej zaradili väzňov schopných pracovať a druhej povedali, že idú na hygienickú očistu a zdravotnú prehliadku. Muži, ženy, deti strarci sa zoradili do päťstupov a po cestičke vysypanej ľudským popolom z krematórií, postupovali k obrovskej podzemnej miestnosti. Na tabuli bol nápis vo viacerých jazykoch: Kúpeľne a dezinfekčné priestory. Všetci sa museli vyzliesť, dostali mydlo a číslo vešiaka, kde si nechali šaty. Väzni až do poslednej chvíle nevedeli, čo sa s nimi vlastne bude diať. Chvíľu sa čudovalii nad nezvyčajným výzorom sprchárne a potom cez niekoľko otvorov v strope spadli dnu zelenofialové kryštáliky, vysýpané z plechovky s nápisom Cyklón B. Za niekoľko minút sa všetci udusili. Vyznieva úplne cynický, že cyklón B vysýpali do komôr ľudia, ktorí mali na oblekoch znak organizície Červeného kríža. Niekedy sa slekcie nekonali a celý vlak skončil v plyne.
V Osvienčime boli štyri veľké plynové komory, každá s kapacitou dvetisíc, neskôr až tritisíc ľudí. Celkový počet obetí Osvienčimu nie je presne známy, lebo sa nerobila vôbec žiadna evidencia ľudí, ktorí šli z výstupnej rampy priamo do plynových komôr.
Väzni v pracovných častiach KL Auschwitz zarábali miliardy mariek v neznesiteľných podmienkach pre veľké firmy typu IG Farben, Hermen Goring Werke, Krupp AG, Siemens – Schuckert, Rheinmentall – Bossing, Union Werke a ďalšie. Nemci bohatli na smrti a otrockej práci miliónov ľudí.
/Pokračovanie na budúce
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
