NA ZAČIATOK
|
Čo Figeľ, to groš (pre Dzurindu)
Už pred polrokom avizoval Ivan Šimko potrebu zmeny na čele KDH, rozumej náhrady na poste predsedu Jána Čarnogurského. Práve tento politik s liberálnou rétorikou však, aj vzhľadom na dlhodobú profiláciu mimo straníckych tém KDH, nemohol konkurovať J. Čarnogurskému v získavaní podpory štruktúr hnutia. Premiér Dzurinda síce volebný a politický potenciál KDH potrebuje, ale prítomnosť J. Čarnogurského na čele hnutia mu v tom bráni.
Preto sa na scéne uchádzačov o predsedu KDH objavili z Dzurindovho talónu ďalšie dve mená, ktoré môžu reálne ohroziť pozíciu konzervatívnych špičiek vo vedení kresťanských demokratov, uvádza sa v denníku Národná obroda. Jedným je dezodorant mečiarizmu - minister vnútra Ladislav Pittner, a nová, kultivovaná a konsenzuálna tvár jedného z lídrov integrácie SR do európskych štruktúr - Ján Figeľ. Keďže L. Pittner vystupuje predovšetkým ako člen vlády, a nie nositeľ ideových postojov, voľba padla nevyhnutne na muža, ktorý sa rozhodol vrátiť do KDH, aby ho otvoril pre spoluprácu s SDKÚ a Mikulášom Dzurindom. Špecifikom politického prostredia na Slovensku zostáva poznanie, že najväčšie šance má väčšinou vo svojej profesionálnej oblasti vyhranený verejný činiteľ, ktorý nebol predtým aktérom vnútrostraníckeho zápasu, čo dokazuje aj postup Ľ. Haracha v DU, konštatuje Národná obroda. Práve pozícia a tichá úloha Ľ. Haracha sa mimoriadne podobá na perspektívu J. Figeľa na čele KDH. Obidvaja nevstupujú do koaličných a straníckych sporov a obidvaja patria k prívržencom M. Dzurindu. To znamená, že garantujú personálne premostenie svojich preferenčne chradnúcich strán - na oltár všeobjímajúcej antimečiarovskej jednoty, ktorú si vždy osvojí SDK, resp. SDKÚ. Zrejme už nezáleží na tom, že J. Figeľ sa rozhodol kandidovať na predsedu KDH, a až dodatočne sa mieni do hnutia, za ktoré chce prevziať osobnú a politickú zodpovednosť, vrátiť. Zrejme už nezáleží na tom, že bývalé špičky DU chceli prostredníctvom liberálnej terminológie a svojej materskej strany decentralizovať verejnú správu a posilniť občiansku spoločnosť, píše Národná obroda. Čo vládna strana, to čiastočné preberanie mocenských praktík mečiarizmu, a zároveň pokrytecké frustrovanie verejnosti z jeho návratu. Čo SDK, to nejasná stratégia v zabezpečovaní politickej podpory pre spoločný postup, a zároveň pokrytecké frustrovanie koaličných partnerov možným vznikom SDKÚ a zánikom SDK. Čo J. Figeľ, to politický kapitál pre M. Dzurindu, ktorý sa prostredníctvom svojho blízkeho spolupracovníka chce vrátiť otvorenými dverami do KDH, zamýšľa sa Národná obroda.
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
