NA ZAČIATOK
|
Štefánik miloval Slovákov, bol k ním však aj kritický
Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v Košariskách okres Myjava. Zomrel 4. mája 1919 pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko. Práve v pondelok si pripomenieme okrúhle 90. výročie tragického úmrtia jednej z najvýznamnejších slovenských politických a spoločenských osobnosti.
M. R. Štefánik bol astronóm, politik, generál francúzskej armády.
V rokoch 1914-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri, bol členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister národnej obrany.
Historik Peter Macho z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied hodnotí Štefánika ako konzervatívne orientovaného politika, ktorý pôvodne patril k stúpencom konštitučnej monarchie. Je známe, že spočiatku odmietal vo vznikajúcom Československu republikánske zriadenie, lebo slovenskú spoločnosť nepokladal za dostatočne zrelú a vyspelú. Príliš ho neoslovoval ani americký životný štýl atamojšia politická kultúra, hoci si uvedomoval, ako pozitívne vplývali americké pomery na spolčovanie asebauvedomovanie našich krajanov, žijúcich v USA, poznamenal. No zároveň dodal, že bol ušľachtilým amravným človekom, odporcov sa snažil získať na svoju stranu osobným kúzlom a presviedčaním. Jeho komunikatívne schopnosti aveľká charizma sa prejavovala vo vyššej spoločnosti, najmä vparížskych salónoch, kde sa stretával svýznamnými predstaviteľmi verejného apolitického života. Tieto kontakty využíval na udomácňovanie predstavy rozbitia Rakúsko-Uhorska avytvorenia samostatného Československa vo francúzskychpolitických kruhoch, vysvetľuje historik.
Macho tvrdí, že Štefánik okrem základného prínosu, vytvorenia Československej republiky, priniesol slovenskej spoločnosti dodatočne po svojej smrti niečo, čo jej pred prevratom 1918 chýbalo. Odstránil deficit heroizmu astal sa významným zjednocujúcim symbolom. Štefánik sa hneď po svojej smrti stal súčasťou národného panteónu, verejnosť ho vnímala ako najvýznamnejšieho národného hrdinu, bojovníka aosloboditeľa, ktorý svoj zápas zavŕšil úspešným víťazstvom aobetoval sa vprospech národa, dodal.
Vzťah Štefánika k Slovensku a Slovákom bol veľmi pozitívny i napriek tomu, že v politickom spektre sa radí medzi Čechoslovakistov, konštatuje Macho. Štefánika možno spokojne označiť za čechoslovakistu, resp. Čechoslováka, čo však neznamená, že bol proti Slovákom, dodáva.. Ako ďalej zdôvodnil, v Štefánikovom prípade československá aslovenská identita neboli vo vzájomnom rozpore, nevylučovali sa, ale dopĺňali. Bol stúpencom československej jednoty ačasto zdôrazňoval, že Slovák sa má cítiť vČechách doma práve tak ako Čech na Slovensku.
Slovensko aSlovákov miloval, čo mu však nebránilo, aby sa vyjadroval na ich adresu aj kriticky, pokračuje historik. Tešil sa napríklad ztoho, ak medzi československými legionármi našiel Slovákov; ak vďalekých krajinách stretol svojich rodákov. Štefánikovo vlastenectvo vyrastalo zrodných koreňov. Jeho identita vsebe niesla prvky národovectva, ale aj zdravého patriotizmu či svetoobčianstva, dodal historik na záver.
M. R. Štefánik nebol iba politik a vojak, bol známy vo vedeckých kruhoch, výrazne prehovoril ako astronóm, presadil sa najmä vo Francúzsku, v krajine, ktorej sa stal štátnym občanom. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal rôzne výpravy - výstup na observatórium na vrchole Mont Blancu, alebo pozoroval v španielskom Alcosebre úplné zatmenie Slnka. Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok 1906, kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta. Na sklonku r. 1906 dostal poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo Janssenovu cenu.
px;pr
.
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
