NA ZAČIATOK
|
Smutné výročie černobyľskej tragédie sa dotýka aj Slovákov
PREŠOV 24. apríla (SITA) Zlatica Rezničenková sa narodila za Stalina v tábore na Sibíri. Dôvodom na zatknutie rodičov bolo to, že jeden z nich bol Rus a druhý Slovák. Vyrástla v Partizánskom a vydala sa na Ukrajinu, kde žila 20 rokov v Charkove. Po výbuchu reaktora v Černobyľskej atómovej elektrárni manžel Sergej ako vojak v zálohe dva a pol mesiaca chránil prístup k reaktoru. Stačilo to na to, aby mal trvalé následky z ožiarenia. Dnes zaňho manželka Zlatica prevzala Ďakovný list od generálneho konzula Ukrajiny na Slovensku Jevhenia Perebyjnisa, ktorý pozval presídlencov z černobyľskej oblasti na Slovensko na stretnutie pri príležitosti 22. výročia tragickej havárie Černobyľskej atómovej elektrárne.
Výbuch štvrtého reaktora elektrárne poznamenal celý ďalší život rodiny Rezničenových. Zo štyroch detí sú dve geneticky postihnuté. Ako dnes pri preberaní ocenenia uviedla pani Zlatica, syn Stanislav, ktorý sa narodil dva roky po výbuchu, prežil celé detstvo na invalidnom vozíku. Dnes má 20 rokov a pohybuje sa za pomoci paličky. Jeho mladší brat Erik má vážne neurologické ťažkosti. Na Slovensko sa dostali v roku 1993. No ani presídlenie neznamenalo koniec problémom. Nechceli sme, aby nás niekto ľutoval. Ale nečakala som, že mojim deťom v škole budú nadávať, že sme rádioaktívni, povedali pri preberaní ocenenia Rezničenková, ktorá sa opiera o dve barly. Medzi ocenenými bol aj lekár internista Juraj Šatalo, ktorý liečil ľudí po ožiarení. Boli medzi nimi aj tri dievčatká s rakovinou štítnej žľazy. Mnohým pacientom nemohol pomôcť. Ako sám povedal, mužom nasadeným na záchranné práce dali vo fabrike pol deci špiritusu ako preventívne opatrenie proti ožiareniu. Na to medicína nepozná liek.
Posedenie pri okrúhlom stole presídlenci z Černobyľu na Slovensko dnes využili aj na prijatie listu, v ktorom vyslovili slovenskej vláde poďakovanie za možnosť presídliť sa na Slovensko a za pomoc pri integrácii v novej spoločnosti. Medzi ocenenými bol aj Štefan Kruško, sekretár Koordinačného výboru reoptantov v SR, ktorý osobnou angažovanosťou pomáhal mnohým presídlencom uchytiť sa v starej vlasti. Hľadal im prácu, pomáhal im s osvedčením dokladov o vzdelaní, bojoval s úradmi za spravodlivé priznanie dôchodkov ľuďom, ktorí pol života prežili na Ukrajine a menšiu časť produktívneho života boli na Slovensku. Generálny konzul Ukrajiny na Slovensku Jevhen Perebyjnis vyzval prítomných, aby pomohli nájsť nové miesto, kde by dnešné deti od Černobyľu mohli tráviť v zdravom prostredí na Slovensku časť svojich prázdnin na ozdravnom pobyte. Doteraz túto službu pre ne dobrovoľne organizovalo SOU lesnícke na Sigorde pri Prešove. Po zrušení školy sa táto možnosť zdá ako nedostupná.
K tragickej havárii v Černobyľskej atómovej elektrárni došlo 26. apríla 1986. Ešte niekoľko dní sovietske vedenie udalosť tajilo. V knihe Štefana Kruška a Michala Šmigeľa Naši černobyľci sa uvádza, že katastrofa sa prejavila 600-krát silnejšie ako atómová bomba v japonskej Hirošime. Ako prví reagovali Dáni, ktorí o katastrofe informovali celý svet. Podľa údajov Ministerstva zdravotníctva Ukrajiny do roku 1994 na následky pôsobenia radiácie zomrelo 124-tisíc osôb a ďalších 532 záchranárov. V spomínanej knihe je aj údaj, podľa ktorého spoločný dokument ruských, ukrajinských a bieloruských vedcov uvádza až 200-tisíc obetí na životoch. V okolí Černobyľu žilo mnoho Slovákov presídlených na Ukrajinu v 50. rokoch. Na základe iniciatívy bývalého prezidenta Československa Václava Havla došlo k podpísaniu zmlúv, na základe ktorých sa mohli v 90. rokoch vrátiť na Slovensko.
km;mt
.
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
