NA ZAČIATOK
|
Mesto Poltár v povojnovom období I
 Po druhej svetovej vojne bol Poltár miestnou obcou. Charakteristickým znakom mesta bol bruchatý komín. Komín bol v továrni na spracovanie ohňovzdornej hliny, ktorá sa tu nachádzala v hojnej miere. Do fabriky sa v priebehu časov sústredila výroba škridle a tehál. Z menej hodnotnej hliny sa vyrábali aj melioračné trubky na odvodňovanie mokrín. Stredom dediny bolo niečo také ako námestie. námestie bolo pomenované podľa veľmi starej terminológie Pivovár. Na pivováre bola postavená relatívne veľká budova v ktorej bol družstevný obchod potravín, krčma a kino.
V parku po barónoch Barathovcoch bola druhá krčma, vedľa futbalové ihrisko. Futbal bol stred každého poltárskeho myslenia. Beda bolo farárovi, ktorý sa o fotbal nezaujímal. Beda bolo sudcovi, ktorý poltárcom nenadržiaval. Nejestvovala v kostole kázeň pána Henricziho, v ktorej by nezahromžil na futbal. Popod kostol, naproti ktorému za cestou bola bujačiareň, viedla cesta hore dedinou do Šarampouva. Tam mal dom aj pán farár. Dolu dedinou, ďalej popri železničnej koľaji bola vystavaná nová ulica. Kanada. Domy modernejšieho typu, bývali tu zväčša tí, čo boli v chlebovej otázke v Kanade a robotníci z fabriky. Nové domy sa stavali aj v Tabáni a cestou na Maštinec. Medzi kanaďanmi mal postavený dosť nadmerný dom kántor a učiteľ Július Pázstor. V roku 1948 široko - ďaleko známy ako riaditeľ školy. Osobná prestíž v dedine sa mu zmenšovala len tým že v tom čase už jestvovala aj meštianska škola s niekoľkými učiteľmi, ktorá bola v dome pri fabrike inprovizovanom na školu. Pre úplnosť za zmienku stojí ešte železničná stanica. Kanaďania mali na stanicu blízko cez škáry dreveného plota, ktorý delil koľajisko od cesty. Zo stanice v rade domov v jednej strane a fabrikou na druhej strane bola aj nová žandárska stanica. Žandárov na Poltári bolo viac. Boli aj pre okolie. Veľa roboty na Poltári nemali, lebo Poltár ako celok bol skôr do zábavy ako do kriminality a do zlodejstva. Pri žandárskej stanici je hodné spomenúť aj šťavičkáreň. Tá je vo veľkej jednoposchodovej budove, ktorá bola ako poschodová rarita na Poltári pomenovaná Mandrelák. Ján Žilák podnikavý občan so synom a dcérou zriadili vozenie a fľaškovanie kyslej minerálnej vody z Maštinca a výroby sódy aj minerálky v Manderláku. Potom rozvoz minerálnej vody "Lenka" po veľmi širokom aj ďalekom okolí až po Zvolen. V krátkom čase bohatstvo ďaleko prevýšilo životné schopnosti. V dedine bol lekár, žid MUDr. Altmann a pôrodná baba Anna Horváthová, zubný dentista Rudolf Močári a ako typická zvláštnosť dediny, boli ženy, ktoré dobre žili s prostitúcie. Menovať ich sa mi nezdá slušné a potom na historický obraz to nie je dôležité. Dôležitým faktom je a aj ostane, že mentalita zábavného Poltára bola taká, že málo kto bol na Poltári istý s tým, kto mu je otcom. Starý Svoreň, keď išiel v nedeľu predvčerom vyglančený dedinou z krčmy a sa stalo, žeby ho daktorý výrastok, alebo dievka neboli pozdravili, zastal a zdvihnutým prstom pohrozil " Chlapče, nože ty každého staršieho pozdrav, Bohu prisahám, nevieš, kto ti je otcom."
Dosť ťažko mi je písať túto charakteristiku o Poltári, lebo z tejto spoločnosti a menatality pochádzam aj ja, posledný ústavne volený evanj. farár v Poltári. Krstil ma v r. 1908 spomínaný Belo Henriczi. Upokojuje ma iba to, že to bolo iba na začiatku kariery tých, čo túto zábavnú skazu spôsobili.
Spoločnosť ľudí na Poltári tvorili v podstate dve skupiny. Prvá skupina boli domorodí bohatí sedliaci - gazdovia. Len jeden bohatý gazda na Prievrane Ján Laco, veľmi statočný človek pochádzal z Uderinej. Druhá skupina boli domkári a robotníci od hliny. Medzi nimi sa našlo už hodne katolíkov.
V dedine bolo viac obchodníkov, krčmári, dedinský kováč, kolár, stolár, a šustri. V dedine bola aj dosť veľká nákladná autodoprava, ktorá sa zapodievala dopravou nakopanej hliny do fabrík. Dominujúcou triedou boli výhradne bohatí sedliaci. Všetko bývalý agrárnici, ktorí pokúpili všetky pozemky po panstvách Tihányovcoch, Barathovcoch a.p. Akékoľvek národné upovedomenie nejstvovalo. Cirkev jestvovala len ako účel. Farár, kántor a učiteľ boli maďari. Do roku 1948 boli rozhodujúcimi členmi obecného zastupiteľstva bohatí gazdovia. Až na malé zmeny tí boli aj členmi presbytéria v cirkvi. Dozorcom evanj. cirkvi bol najbohatší gazda Martin Račko. Prví a rozhodujúci presbytéri Ján Kačáni, Ján Žilák, Pavel Marcík, Balaj Ján, Garaj Ondrej, Lenár Ján atď. Títo istí boli účastinarskymi majiteľmi a členmi správnej rady v obchodnom družstve, krčmách a kine. Všade rozhodoval majetok. Na jednom zasadnutí jeden nepatriaci do gazdovského cechu si pýtal v čomsi slovo. Bol hrubo zahriaknutý "Te nemáš nič, tak nemáš ani slovo!" Farár sa musel uspokojiť s každým koštialikom, ktorý mu hodili na obhrízanie. Učiteľ bol zapisovateľ na všetkých fórach. Na poradách, pri rozhodovaní vždy sa napred všetci pozreli na bok na učiteľa. Ak kývol od hora nadol, uzavretie bolo prijaté ak z bolka na bok uzavretie sa odmietlo.Učiteľ Július Pázstor bol veľmajster bezcharakternosti a ničenia.
Všetko čo malo nejakú hodnotu všetko slúžilo majetku a prestíži kulackých, sedliackych jednotlivcov. Cirkev bola len prostriedkom na ovládnutie a bohatstvo. Chudoba sa modlila a chodila do kostola, ale nemala slovo.
V septembri 1948 som prišiel za výpomocného farára na Poltár. V novembri keď ma robotníci a modliaca sa chudoba jednohlasne povolávala za poltárskeho farára pri volebnej horúčke žena presbytera Jána Kačániho na vŕšku na dedinu vykrikovala " Či nám bude Marci Ďuškove za pána farára?" Marci Ďuškove bol po matke potomok slávnej husitskej nobility. Tak to bolo zapísané v poltárskej matrike. Len v 20. storočí patril do generácie poltárskych hlinárov. Nemal mať slovo.
- spracované na základe spísaných pamätí Martina Straška, poltárskeho rodáka-
-ol-
Nabudúce - Spoločenské vzťahy v Poltári po II. svetovej vojne
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
