NA ZAČIATOK
|
Poltár na prahu veľkých zmien 1918 II
 Po smrti cisára pána a skončení veľkej vojny sa hospodársky ucelená ríša rozpadla v Horné Uhorsko pod menom Slovensko, ktoré pripadlo k novovytvorenej Československej republike.
Poltár túto politickú skutočnosť celkom nebral na váhu, lebo dvaja maďari farár Henriczi a rechtor Pásztor Gyula, ešte v dedine buntošili po maďarsky. Dlho to netrvalo, lebo farára zatvorili a odviedli do Terezína. Rechtor ako rodený diplomat rýchlo zbadal, že pre neho v Nagymagyarországu už tráva neporastie šikovne sa prispôsobil. Ešte v 50-tých rokoch sa medzi ľuďmi povrávalo, že pri uväznení pána velebného Pázstor nemal celkom čisté ruky.
Do popredia dediny vstúpili gazdovia. Panské majetky demokratizáciou stratili majiteľov. Gróf Bartha a rodina pokiaľ ešte žili, odišli do Pešti. Majetky sa vykupovali parceláciou. Pásztor Július ako rechtor a rozum dediny, zapisovateľ iba písal a písal. Žiadosti, zmluvy, dohody. A hlavne radil, kde čo kúpiť, kde čo zadeliť.
V rámci agrárnej demokracie sa gazdovia zrazu stali boháči.
Pán farár v Terezíne skrotol, prišiel na to že vie aj po slovensky, ale do popredia v dedine, ako rozhodujúci činiteľ prišla pred tým tretia spoločenská trieda, bohatí gazdovia organizovaní v Agrárnej strane. Pásztor sa stal radca a zástanca agrárnikov, radu rokov si lámal hlavu na tom ako sa dostať na úroveň bohatých gazdov, prevýšiť aj bývalého predstaveného farára. Najkratšia cesta k tomuto cieľu bolo zoštátnenie s predchádzajúcim zobecnením školy. Farárovi hodili niekoľko odpúšťajúcich koštialikov, lebo tu i tam ešte mátal s maďarčinou, pán rechtor mal voľnú cestu k cieľu aj povoľnosť pána farára.
Na Poltári kríza a bieda nikdy neboli. Pre gazdov boli majetky a pre chudobu bola hlina. Život sa dostatkom a tak zvanou slobodou celkom zmenil. Len vzdelanie sa nemenilo. Pástor ako rechtor vedel že v dedine bude len vtedy prvý, kým ho niekto vzdelaním neprerastie. Nepripúšťal, neradil, aby sa deti učili ďalej. Tí čo na školy mali, boli vedení, že k životu stačí bohatstvo, tí čo na školy nemali nenašli nikde podporu ani porozumenie.
Tak sa stalo že z celého veľkého Poltára celé polstoročie, boli len dvaja, ktorí sa len obkľukou dostali na strednú školu a vysoké učenie. Na Poltári sa udržal len jeden.
Richtárom, členom zastupiteľstva mohol byť len bohatý gazda. Presbytéri v cirkvi boli len bohatí gazdovia. Domy sa prestavovali, majetky rástli. Manufaktúra z hliny na gazdovských dvoroch prestala. Robota s hlinou ostala len pre chudobu a fabrických robotníkov. Gazdovia utvárali akciové spoločnosti a stavali na prácu s hlinou továrne. S bohatstvom rástli samopaš, bezohľadnosť a nemravnosť. Čo robili a ako sa voľakedy zabávali páni to si mohli dovoliť v slobodnom Československu sediaci.
Dobrý gazda mal dvojitý dom. Dom po pravej ruke a dom po ľavej ruke. Obe strany boli spojené murovanou bránou na vrchu preklenutou. Medzi múrikmi bola dolu doštená, hore šránková brána. Oblečenie poltárskych gazdov bolo typické. Na pol panské, alebo ako panské, napol sedliacke ako na dolnej zemi. Na hlave kalap, na hornej čiastke tela kabát. Gate a čižmy. Na Málinci nosili v tom čase súkenné haleny, poltársky gazdovia už súkennú odev nemali. Žena po vydaji bola skoro vždy v čiernom. Na hlave šatka, dolu po zem siahajúca sukňa. Na každom odeve aj u chlapov šuchava.
Pozn. autentický text,
Ondrej Lepiš
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
