NA ZAČIATOK
|
Krátka história mesta
 Prvá písomná zmienka o Sabinove je z roku 1248. Obyvatelia sa zaoberali prevažne roľníctvom, až neskôr sa začala rozvíjať remeslená výroba. Významným medzníkom vo vývoji obce bol 28. január 1299, keď mu uhorský kráľ Ondrej III. udelil spolu s Prešovom a Veľkým Šarišom spišské práva (právo voliť richtára a farára, právo súdu, lovu a rybolovu, oslobodenie od daní, mýta, cla a vojenskej služby). Od tohto dňa sa mení právne postavenie Sabinova, ktorý sa stáva mestom. V roku 1405 bol Sabinov povýšený na slobodné kráľovské mesto, čo mu prinieslo rad ďalších privilégii...
Rozvíjali sa remeslá a došlo k veľkému rozkvetu obchodu. Koncom 15. stor. sa Sabinov stal členom Pentopolitany - združenia piatich východoslovenských miest, ku ktorému patrili ešte Košice, Prešov, Bardejov a Veľký Šariš. Obdobie 16.-18.storočia bolo v znamení rozkvetu, neskôr došlo k hospodárskemu úpadku mesta. V 19. stor. bol Sabinov malým provinčným mestečkom so slabo rozvinutou priemyselnou výrobou. Aj v rokoch 1. ČSR hospodársky vývoj naďalej zaostával. Z väčších podnikov tu pracovala píla, garbiareň a konzerváreň. Obyvateľstvo sa zaoberalo zväčša poľnohospodárstvom, ktoré bolo na nízkej úrovni.
Stavebný rozvoj Sabinova s typickým stredovekým šošovkovitým námestím sa začal prestavbou pôvodne roľníckej osady. Najstaršie zachované stavby pochádzajú z konca 14. storočia. Najvýznamnejšou a súčasne najstaršou architektonickou pamiatkou je gotický kostol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi.
Sabinov mal čisto slovenské obyvateľstvo až do polovice 13. storočia, kedy sa tu usadili nemeckí prisťahovalci. O početnosti nových usadlíkov svedčia údaje zo 14.-16. storočia, kedy mali obe národnosti vlastné protestantské kostoly a kazateľov.
V období reformácie bol Sabinov známy svojim školstvom, viacerí vynikajúci učitelia tu uplatňovali najmodernejšie spôsoby výuky. Od októbra 1740 existovalo v Sabinovské piaristické gymnázium, ktoré sa v roku 1784 presídlilo do vlastnej budovy, dnešného múzea. V rokoch 1867-1877 žil v meste u svojho brata významný štúrovec Bohuš Nosák-Nezabudov, pôsobil tu tiež pokrokový učiteľ Samuel Fábry a slovenský básnik Ján Cuker. V období po I. svetovej vojne tu žili a tvorili výtvarní umelci Bandy Cirbus a Ernest Štenhura aj spisovatelia Jolana Cirbusová a Anton Prídavok. Neskôr sa
v meste zakladali rôzne kultúrne krúžky a organizácie. V rokoch 1922-1924 tu úspešne pracoval divadelný krúžok Palárik pod vedením Janka Borodáča, ktorý pôsobil v Sabinove ako učiteľ.
Život mesta bol v prvej polovici nášho storočia poznačený svetovou hospodárskou krízou, ktorá vyústila do II. svetovej vojny. Väčšina židovských obyvateľov, ktorých bolo v tom čase v Sabinove veľa, bola odvlečená do koncentračných táborov, z ktorých sa len málokto vrátil. V januári roku 1945 bolo mesto oslobodené rýchlym postupom vojsk Červenej armády smerom od Dukly cez Prešov a Bardejov na západ.
Sabinov sa začal zviechať z útrap vojny. Obyvatelia sa zapájali do znovuoživenia existujúcich podnikov. Správa mesta zabezpečovala zásobovanie obyvateľstva, riešila bytovú otázku obyvateľstva a zabezpečovala obnovu spojenia. Postupne boli vybudované nové priemyselné závody. Sabinov sa stal strediskom spracovania ovocia a zeleniny, dreva, kovov, mlieka, bola strojovo-traktorová stanica a stavebný priemysel. Rozvinulo sa školstvo zdravotníctvo, kultúrny a športový život. Z malého 3-tisicového mestečka vybudovaním nových sídlisk a pripojením časti Orkucany vyrástlo desaťtisícové mesto.
V súčasnosti má mesto okolo 12 000 obyvateľov.
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
